Každoročne sme si už zvykli, že sa nás jaskyne odmeňujú novými priestormi za trpezlivý prieskum a prácu. Teraz to bolo koncom roka, v terasovitej časti druhého dómu. Nik z nás však nečakal nápis na stene z roku 1978. Zaskočilo nás to. 31 rokov o chodbe nik netušil a predsa sa tu už niekto podpísal do vápenca. Čo nás už len prekvapí ak to nie je objav. Takých dier tu je všade dosť. I v objavnom dóme je jedna. Tomáš sa pýta na dieru, pod ktorou pravidelne chodíme. Asi to nič nebude. Diera pod sintrom bude zrejme len dutina, končiaca sa osintrenou stenou. Do diery nevidieť a mimo to je v prevyse. Z konštatovania a omylu ma vyviedol Milan už po ďalšej akcií. Potreboval rebrík do pukliny v druhom dóme a tak nazrel i sem. Asi 15 metrová končiaca sa neprielezným kameňom, aspoň pre nás moletnješích, a za ním neznámy priestor...

Často sme márne svietili černotu v stenách Haviarni. Najviac nám padali do očí terasovité stupne v druhej časti, vedľa Veľkého dómu. Ako sa tam dostaneme? Premietali sme si rôzne techniky. Nik z nás nie je skúsený lezec. A čo ak tam nič nie je? Lepšie by bolo priniesť rebríky. Sú dosť dlhé. Stačí nám 13 metrov a sme tam, meral laserom Milan, do vyššej terasy už dajako vylezieme... Ja som presadzoval prienik k prvej terase cez komín. Nik tam vraj ešte nebol.

Lokalita sa nachádza nedaľeko obce Buková a Cerová na Rozbehoch. Prepadlé zvony - závrt o ktorom sa povráva niekoľko legiend. Jedna vraví, že sa tu prepadol voz, ktorý do obce Cerovej viezol zvony do miestneho kostola. Druhá, že ich tam zámerne zhodil zvonár, ktorému nechceli dať za ženu jeho milú...
Ale o tom až na budúce...

Lokalita nás zaujala pred niekoľkými rokmi, keď sme sa boli na závrty pozrieť. Menší závrt sa nám v tedy videl perspektívnejší a dokonca tam bola diera ktorou tam vtekala voda po dažďoch. Väčší bol takmer po vrch zanesený odpadom čo sa nám zdalo ako nemožné ho vyčistiť.